Zobraziť štandardnú verziu stránky
SPV

Paracyklista Vladislav Janovjak náhle odišiel pred tromi rokmi

Podľa talianskeho vrchára Claudia Chiappucciho, majstra kopcov na Tour de France v rokoch 1991 a 1992.

Ani piešťanského maséra Vladislava Janovjaka nevedeli reprezentační kolegovia na sústredení na Mallorke dostihnúť. Tak húževnato a srdnato zdolával tamojšie stúpania. Vďaka poškodenej sietnici videl Vlado už len periférne, vodičák by mu nikto nikdy nevystavil, no to mu nebránilo odhodlane kráčať za svojim snom. Medailou z paralympiády. Dočkal sa jej na tretí pokus po peripetiách, aké dokáže napísať len sám život – v Londýne 2012. Koho by vtedy napadlo, že dobrák z Ostrova pri Piešťanoch tu bude s nami už len päť rokov. Na druhý svet odišiel náhle v máji 2017, vo veku 47 rokov.

Aténska nočná mora
Za svoj krátky život stihol štyri paralympiády. Už na prvej v Aténach 2004 si s navádzačom Jurajom Petrovičom vyjazdil v dráhovom šprinte striebro, no patrilo mu len pár dní. Petrovič mal pozitívny dopingový test! Zakázaný depomedrol, ktorým si nechal tri razy obstreknúť zranené koleno, spolu s lekárom nikde nenahlásili. A bolo po medaile. Namiesto slávy prišla hanba.
Darmo sa Janovjak ničím neprevinil, pravidlá sa ohýbať nedajú. O vysnívanú medailu prišiel aj on. Ten smútok vo Vladovej tvári, keď sme z neho s novinárskym tímom na aténskom velodróme páčili pocity po oznámení Jóbovej zvesti si dokážem vybaviť dodnes. Niektoré rozhovory bolia aj novinárov.
Vzrastom malý cyklista (meral len 163 cm) sa však nemienil poddať osudu. Hoci prežíval ťažké chvíle. „Dlho, veľmi dlho, som sa z toho dostával. Nevedel som, či sa vôbec na paralympiádu ešte dostanem, lebo ak tam chcete súťažiť, musíte si znovu vyjazdiť body vo Svetovom pohári,“ vysvetľoval nám trpezlivo v otcovej garáži počas našej návštevy v jeho dome v Ostrove pri Piešťanoch.
A keď už konečne nazbieral dostatok chuti a energie zabojovať znovu, opustil ho jeho navádzač Gabo Jonášek. „Ponúkli mu plat v trenčianskej Dukle, tak odišiel,“ smútil Vlado.
Svojho navádzača, bez ktorého by nemohol súťažiť, však predsa len našiel. Robo Mitošinka, bývalý profesionálny cyklista trenčianskej Dukly. Skoro sused v dedine.
„Na začiatku sa mu do toho nechcelo. Nič mu to nevravelo. No zlomil som ho hneď, po prvých pretekoch. Šli sa v máji 2006, v Belgicku, väčšinou za dažďa. Tam pochopil, že to nie je žiadna turistika, ale normálne preteky. So zdravými, vyjazdenými cyklistickými profesionálmi, ktorí nám zrakovo postihnutým pomáhajú s navigáciou. Jedinou podmienkou je, že musia mať tri roky po reprezentačnej kariére. Robovi, to tak akurát vychádzalo,“ vysvetľoval Janovjak.

Bronz po štyridsiatke
A spoločný výsledok dvojice Janovjak – Mitošinka na Hrách v Pekingu 2008? Dve medaily, ale zemiakové. Tie, ktoré štatistiky nepočítajú. Na porazenie. Aj v časovke, aj v pretekoch s hromadným štartom na 97 km. „Aj som si vtedy zanadával. V časovke to bolo len šesť sekúnd. Kúsoček,“ spomínal Vlado na nešťastné štvrté miesta.
Mnohí by to možno v tej chvíli odpískali, ale Vlado nie. S Robom vydržali ďalšie štyri roky a na paralympiáde v Londýne 2012 si na bývalom okruhu F1 v Brands Hatch vyjazdil bronz. V cestných pretekoch s hromadným štartom. Ako 43-ročný. Sladká odmena za roky driny a tisícky natrénovaných kilometrov.
S novým partnerom Jánom Gálikom štartoval Janovjak aj pred štyrmi rokmi v Riu, no ďalšia medaila už visela privysoko. Aj tak je však obdivuhodné, že sa do Brazílie Vlado opäť dokázal dostať.

Na tabuľu nedovidel
Na prekonávanie prekážok bol však zvyknutý. Od základnej školy, kedy sa mu začínal zhoršovať zrak. „V piatej – šiestej triede som už zo zadnej lavice nevidel na tabuľu. V atletickej štafete na 4×100 metrov som na vedúcej pozícii zasa prešliapol a podal štafetový kolík súperom vo vedľajšej dráhe. Diskvalifikovali nás. V puberte som svoj hendikep ťažko znášal, ale dnes už viem, že sú na svete dôležitejšie veci,“ zdôveril sa nám vtedy.
Doma až do svojej náhlej smrti fungoval ako zdravý človek. S malými úpravami. „Až na to šoférovanie zvládam všetko. Existujú kompenzačné pomôcky. Hlasový softvér mám namontovaný v telefóne aj v počítači. Hlási mi, kam som sa s kurzorom práve dostal,“ vravel vari najznámejší Ostrovčan, ktorého život dnes pripomína aj múzeum v jeho rodnom dome. Vyrástlo v otcovej prerobenej garáži, vďaka jeho staršiemu bratovi Antonovi. Jedinému z trojice súrodencov, ktorý je dnes nažive. Najmladšieho Petra pripravila o život nehode pri práci s elektrikou.
V múzeu V. Janovjaka v Ostrove pri Piešťanoch nájdete medaily, diplomy, pamätné plakety či bicykle, na ktorých v kariére jazdil. Aj ten bronzový z Londýna, ktorý stál 13-tisíc eur a vyrobili ho v Kanade. „Viete, aký to bol rozdiel, keď som predtým jazdil ešte na dvadsaťkilovom,“ porovnával nadšene Vlado.

Nikdy nič neodflákol
Aj trénerovi našich paracyklistov Braňovi Režňákovi zostalo pri spomienka na svojho bývalého zverenca smutno. „Veľký poctivec. Nikdy nič neodflákol. Škoda, že už nie je medzi nami. Vždy šiel do všetkého s obrovským nadšením.“
Janovjak zvládal denne popri práci maséra 80-100 kilometrov. „Na bicykli bol každý deň. Som rád, že existuje aj memoriál, ktorým si ho v Ostrove pravidelne pripomíname,“ vraví Režňák. A Janovjaka pripomína aj plaketa na Chodníku slávy na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch. Vlado tu už s nami nie je, ale jeho príbeh zostáva v srdciach mnohých. Bol dôkazom, že sa oplatí v živote zabojovať.

RASTISLAV HRÍBIK

Podobné články

Exkluzívny partner

Automobilový partner

Generálny partner SPT Tokyo 2020

Hlavní partneri

Generálny partner

Komunikačný partner

Hlavný mediálny partner

Oficiálni partneri

Mediálni partneri

Dodávatelia